Počas kraniosakrálnej terapie telo často nájde svoju vlastnú rovnováhu a potom sa v nej dá jednoducho „kúpať“. Niekto ju pocíti už po prvej terapii, niekto až po piatej… ale vždy príde.

Problém je, že často neveríme. Neveríme vlastnému telu. Nie sme v tele a naše vedomie je rozptýlené v priestore – preto si nepamätáme, kam sme dali napríklad kľúče. Nerovnováha v tele nie je len fyzická – ovplyvňuje naše vnímanie, emócie a schopnosť prežívať prítomný okamih.

Keď som pred rokmi začala s touto úžasnou terapiou, pred kurzom som si ju chcela vyskúšať. Prvá, druhá, piata… nič, nič som necítila. Pri šiestej som trochu slzila, siedma a ôsma – nič, naozaj vôbec nič. Deviata – vzlyky, plač. Nevedela som prečo. A netreba sa nad tým zamýšľať. Žijeme rýchlou dobou, a nie je čas rozoberať, čo sa nám kedy a prečo stalo.

Na chrbáte nosíme batoh s vecami, ktoré si tam ukladáme od detských čias. A vláčime ho celý život, ani o tom nevieme. Ani netušíme, že práve tieto „náklady“ ovplyvňujú naše prežívanie, rozhodnutia, fyzické a psychické zdravie.

Kraniosakrálnou terapiou máme šancu tento batoh jemne uvoľniť, nájsť rovnováhu a v nej sa na chvíľu zastaviť. A hoci niekto cíti zmenu hneď, niekto neskôr, efekt je vždy hlboký a transformačný. 🌿